Čo ak je všetko inak?

V hlbokom lese, vysoko v horách, mala na skale hniezdo krásna orlia rodinka. Jedného dňa sa z hniezda vykotúľalo vajíčko. Pri páde sa, našťastie, zachytávalo o konáre stromov, ktoré spomalili jeho rýchlosť. Na mäkký mach dopadlo bez toho, aby sa rozbilo. Vajíčko malo šťastie aj druhýkrát, pretože práve šiel okolo horár a všimol si ho.
„Pokúsim sa zachrániť budúceho malého orla,“ povedal si a vajíčko vzal so sebou do neďalekej horárne.

Na dvore choval sliepky a orlie vajce jednoducho položil medzi slepačie. Sliepka si túto zámenu nevšimla, a tak ako sa po čase z vajec vyliahli kuriatka, predral sa cez škrupinu na svet aj malý orol. Keď sa pozrel na svet okolo seba, všade videl sliepky. Rovnako ako ostatné „deti“, aj on začal navštevovať slepačiu škôlku. Učil sa slepačí jazyk, vnímal slepačie zvyky a bez problémov absolvoval aj slepačiu základnú školu. Denne si osvojoval zvyky sliepok: čakal, kým horár nasype zrno, tlačil sa medzi ostatnými, keď si chcel uchmatnúť niečo lepšie. Tiež pozoroval niektorých, ako hrabú pri plote a dokážu uloviť šťavnatého červíka. Neskôr postúpil na strednú slepačiu a tam mu vysvetľovali, ako treba žiť, ako treba poslúchať a ako byť vzorným členom slepačej komunity. Orol bol veľmi učenlivý a stal sa jedným z najlepších, takže ho bez problémov prijali aj na slepačiu univerzitu. Tam sa už učil aj iné jazyky, ale primárne rozprával tak ako jeho súrodenci a rovnako ako všetci v jeho okolí. Celý jeho ďalší život bol podriadený slepačím princípom a slepačím myšlienkam…

Jedného dňa zbadal vysoko na oblohe lietať majestátneho orla.
„Kto je to tam hore?“ spýtal sa svojich bratov a sestier.
„To je orol. Keby sme boli ako on, mohli by sme vyletieť vyššie, ako je plot, a boli by sme slobodní. Mal šťastie, narodil sa ako orol. Takže zabudni na lietanie. My sme len sliepky a je vedecky dokázané, že nevieme bezpečne lietať. Pamätaj si, že nikdy nesmieš vyletieť vyššie. Mohol by si sa zabiť!“
A tak si orol, vychovávaný ako sliepka, žil ďalej svoj život a lietania sa bál. Stále však cítil, že sa niečím od ostatných odlišuje.

Jedného dňa len tak skusmo zamával krídlami a vyletel do výšky troch metrov. Pokračoval ešte vyššie a vyletel do piatich metrov, potom do desiatich! Vyletel dvadsať metrov a stále stúpal ďalej. Zrazu mu hlavou prebleskla naučená a hlboko zakorenená myšlienka:
,,Dávaj si pozor! To sa predsa nesmie. Si príliš vysoko! Vráť sa, mohol by si sa zabiť!“
Bezpečne pristál na zemi. Bol šťastný, že sa mu nič nestalo, že sa nezabil, aj keď vyletel tak vysoko. Svätosväte si sľúbil, že to už nikdy nezopakuje. Predsa nemôže tak ľahkovážne lietať vysoko, aby sa mu náhodou niečo nestalo. A tak ďalej žil podľa slepačích princípov, zákonov a pravidiel. Rešpektoval, keď mu ostatné sliepky dávali jasne najavo, kam sa má zaradiť a kde je jeho miesto. Poctivo pracoval a snažil sa všetkým vyhovieť…

Jedného dňa ležal na smrteľnej posteli a rozmýšľal nad tým, aký bol jeho život. Smutne zistil, že vlastne vôbec nežil tak, ako by chcel. Jeho posledná myšlienka bola:
,,Prečo som len nemal také šťastie a nenarodil som sa ako orol?“