Dáždnik

Nepršalo už veľmi dlho.  
Lúky boli zožltnuté, polia boli dohneda vyprahnuté, a obilie z nedostatku vlahy polihávalo. Ľudia boli znepokojení, unavení a podráždení. Pátrali po oblohe v snahe nájsť akékoľvek znamenie prichádzajúcej úľavy. Dni vystriedali neplodné týždne.
Dážď stále neprichádzal.
Duchovní z miestnych cirkví vyhlásili hodinu pre modlitby, ktorá mala prebehnúť na námestí hneď túto sobotu. Požadovali, aby si každý so sebou priniesol nejaký predmet spätý s vierou. V určenú sobotu na pravé poludnie obyvatelia mesta nastúpili ako jeden muž, námestie sa zaplnilo úzkostnými tvárami s nádejou v srdciach.
Duchovní boli dojatí pri pohľade na rozličné predmety, ktoré modliaci stískali v dlaniach – sväté knižky, kríže, ružence. Keď hodina modlitieb vypršala, spustil sa akoby mávnutím kúzelného prútika, jemný dážď. 
Dav vyvolával slávu a ľudia vysoko dvíhali svoje poklady, aby vyjadrili vďačnosť a chválu.

Uprostred zástupu vyčnieval jeden symbol viery,
ktorý tak trochu zatieňoval tie ostatné.
Malé, asi deväťročné dieťa si prinieslo
dáždnik.

Najväčším symbolom viery je skutok,
ktorý sme vykonali v súlade s tým, v čo veríme.