Kaukazskí „Sloväni“ v Indii, alebo dravidskí obchodníci na Slovensku v dobe bronzovej a predrímskej?

„Nový pohľad na dejiny a pôvod Slovanov“ podľa autora knihy Dávnoveká Európa sa objavil v rozhovore J. Rezníka s Viktorom Timurom (PhDr.) v Literárnom (dvoj)týždenníku č. 17-18, roč. XXIV, 4.5.2011,s. 9. Kniha, alebo aspoň jej posúdenie Rezníkom zrejme čitateľov zaujala, keďže v poslednom čísel týždenníka sa objavila nová recenzia z pera Andreja Červeňáka. Samotnú knihu som videl zatiaľ len letmo, preto v nasledujúcej úvahe reagujem hlavne na obidva články.

V nedávno publikovanom rozhovore s J. Rezníkom, „filozof“ Viktor Timura z Gregoroviec pri Prešove odmieta objavy historika Dr. Cyrila Hromníka, že najstaršie korene Slovenov (predkov Slovákov) sa na základe „jazykových výskumov“ dajú vidieť až v treťom tisícročí pred Kristom, kedy začali ich obchodné a náboženské vzťahy s dravidskou Indiou, lebo archeologovia ešte neboli a nie sú „schopní vypracovať presnejší prehľad o pohybe jednotlivých kmeňov“. To mu však nebráni spoliehať sa na archeológov a s nimi spriahnutých paleontológov pri postulácii pôvodu Europanov až medzi opicami. S takým ocenením Timurovej knihy, zdá sa, plne súhlasí Andrej Červeňak, ktorý je presvedčený, že Viktor Timura vybudoval dielo „mimoriadných vedeckých hodnôt.“ A navrhuje, že toto dielo by sa malo vydať v prekladoch do iných jazykov, obzvlášť do angličtiny a ruštiny, lebo tam by mohlo „vyvolať záujem nielen o knihu a jej autora, ale aj o Slovensko.“ Naviac, píše Červeňák, „bolo by dobre, keby o Timurovej práci vzniklá odborná diskusia, z ktorej by sa mohli poučiť mnohí, vrátane autora, diskutujúcich, ale aj záujemcovia a čitatelia odbornej literatúry.“ Na túto výzvu odpovedám odborným komentárom.

V spominaných komentároch Rezníka a Červeňáka a zrejme aj v zmienenej knihe Dávnoveká Európa (2011), Europania majú svoje korene až v dobách tvora zvaného „Homo erectus, ktorého pôvod nie je v Afrike [ako vraj hlása dnešná európskou koloniálnou vinou zaťažená ´veda´, alebo skôr marxistická ideológia] ale na Kaukaze, ….pred asi 1.8. milióna rokov.“ Človek nám formálne podobný, to podľa Timuru, sa však objavil len „asi pred 130 tisícmi rokov.“ A nejakých „78 tisíc rokov“ pred dneškom sa mu vraj v hlave zrodil „prejav primitivného vedomia.“ Tento zlom medzi živočíšnym svetom a človekom objavili nie genetici alebo palentologovia ale archeológovia, keď na kuse okrového kameňa z jaskyne Blombos na pobreží Južnej Afriky našli 7 ľahko vyškrabaných X-ov a 3 priečne čiary a tie datovali do doby 77 000 rokov pred r. 2002. [1] Tu však musím poznamenať, že ten dátum nebol vyvodený z údajov z poškrabaného kusu okry ale z okolitého aeolianského čiže vetrom naviatého materialu, hlavne kvarcového piesku a popola. Spolu s tou okrou sa našli aj rituálne kamenné hroty oštepu, archeológmi mýlne nazývané ručné sekery (hand axes), ktoré sú v Južnej Afrike (ale aj inde vo svete) veľmi početné a často nemusia byť staršie než 2000 rokov. Ako vážne brať tento tzv.´vedecký nález´ sa dá usúdiť z viťazoslavného ideologického vyhlásenia jeho nálezcov, že „moderné ľudské chovanie sa vynorilo v Afrike dávno pred tým, než sa objavilo v Európe.“ [2] S týmto výkrikom nevedeckej predpojatosti Timura zaiste nemôže súhlasiť a má v tom moju podporu. Avšak o veľkomozgovom európskom Neandertalcovi a jeho príbuznom zo spišských Ganoviec tu zmienky nieto. Čo však chýba v tomto rozhovore Rezníka, môže byť plne vysvetlené v kompletnom texte knihy. Lenže Rezník by to zaiste nebol prehliadol! Podivuhodne, kniha veľkých rozmerov a 575 strán nemá vecný register, ale má obsiahlý menný register, akoby koho autor pozná bolo dôležitejšie než jej skutočný historický, archeologický a paleontologický obsah.

To isté, podľa Timuru, a tak isto datované vraj potvrdil už v roku 1959 objav „kultu medveďa v kaukazských jaskyniach Kudaro I a III v cucchvatskom jaskynnom komplexe“ v strednej Ázii. Tento ruský objav sa však z ideologických (Afriku uprednostňujúcich) dôvodov nestal znakom prelomu v hominidnom vývine mozgu, aj keď na rozdiel od juhoafrickej jaskyne Blombos, evidencia z Kaukazu sa našla v stratifikačne ďaleko presvedčivejšej situácii pod niekoľkými vrstvami Mousterianu, Mezolithu, Bronzovej doby a Stredoveku.[3] Timura však tam hľadá prvého abstraktne mysliaceho predka Europanov a hlavne tzv. „Slovänov“, čím má na mysli Slovanov, nie Hromníkovych Slovenov/Slovákov. Šlo tu o „Kaukazský typ človeka.“ Okolo „45 tisíc“ rokov „pred n.l.“ tento človek vraj nadobudol „rečovú kompetenciu – schopnosť tvoriť slova.“ Ale až „na konci poslednej doby ľadovej len asi pred 15-10 tisíc rokmi“ bol kaukazský aj jemu rovný africký Homo rovnako schopný formovať „vety, … fabulovať, tvoriť príbehy,“ čo, ak reálna, bola by absolutne nepredvídaná časová zhoda, berúc do úvahy, že Afrika pod ľadom nikdy nebola a z toho dôvodu musela mať značne odlišný jazykový vývoj. Z neznámych dôvodov, po poslednej ľadovej dobe, v Timurovej schéme, africky Homo začal zaostávať. A vôbec, podľa Timuru, „príchod dnešného človeka z Afriky nemá oporu v poznatkovom materiáli. Niektorým teóriám chýba aj elementárna logika,“ hovorí celkom správne Timura. Zato v Európe sa „začala diferenciácia dovtedy jednotnej severokaukazskej europoidnej čeľade na tri kultúrne komplexy – jazykové rodiny“ zvané „keltská, germánska, a slovanská.“ Fakt, že v Afrike mimo Ethiopie a Egypta sa nič podobného až do pár tisíc rokov pred Kristom neudialo potvrdzuje nezávisly vyvoj v Európe.

Opačné poradie pokaukazského vývoja by sa zdalo byť logickejším, pretože Timurovi „Sloväni“ ~ „Slovania“ zostali najbližšie pri Kaukaze a osídlili dnešné Rusko, Ukrajinu, Belorusko, Poľsko, Bulharsko, Balkán a Slovensko až po pôvodne bojskú čiže keltskú zem zvanú Bohémia – dnešné Česko. Z ních vzišlí Germáni a Kelti, a tí obsadili zbytok Európy, vyvraždiac zrejme pôvodné európske obyvateľstvo, po ktorom zostali len Baskovia. Podľa Timuru „Nijakí Indoeuropania nikdy neexistovali“ a ďalej, „reč poznatkov a súvislostí je v tomto smere nekompromisná a jednoznačná.“ Údajne, podľa neho

jednoznačne a nepopierateľne sa vie – hovoria o tom najstaršie indické písomné pamiatky Védy-, že do Indie v niekoľkých vlnách od 2500 rokov pred n.l. prichádzali Árijci a priniesli zo sebou jazyk, ktorý je len menej rozvinutejšou, staršou formou slovanských jazykov, aj keď vo Védach, ktoré vznikali asi tisíc rokov po príchode prvých [zrejme“slovanských“] Árijcov do Indie, je tento jazyk už čiastočne ovplyvnený drávidskými jazykmi.

Takže aj dnešní Sloveni/Slováci mali by Sanskritu celkom ľahko rozumieť. Rozumie mu Timura? Zrejme nie a nepomôže mu v tom ani lacná, ideologická vyhovorka, že „Árijci prichádzajúci do Indie od 2500 rokov pred n.l. … nemajú nič spoločné s tzv. Retziovou teóriou o čistej germánskej rase – Arijcov, založenej na mylných predpokladoch o príchode Árijcov (Indoeurópanov) z Indie do Európy.“ Keby boli Timurovi „Sloväni“ vpadli do Indie tak by sme dnes mali rozumieť riečným názvom typu Ganga/Ganges, Son, Kistna, Indus, atď., i keď nie dravidskej (rieke) Kaveri. Namiesto toho Indovia, nie však arijskí ale dravidskí, dnes rozumejú našim hydronymom ako Poprad, Štrbské Pleso, Váh, Hornád, Orava, Nitra, Hron, atď., ako som ukázal v moje knihe Sloveni / Slováci: Kde sú vaše korene? K prameňom najstaršej histórie Slovenska, priblížne od r. 3000 pr. Kr. Bratislava: Eko-Konzult, 2010.

Timura zrejme neprijíma, že v skutočnosti árijskí vyrobcovia vedického sanskritu prišli do Indie len okolo 1500 pred Kr. a neprišli tam zo slovanských zemí na sever a západ od Kaukazu, a definitívne nie zo zemí na západ od Dnepra a Karpat, kde Sloveni a im príbuzné národy vždy boli a dodnes sú domorodým obyvateľstvom, ako to dnes potvrdzujú aj genetické výskumy, ale z dnešného Iranu a zo stepnej oblasti bezprostredne na západ od Hindu-Kušu. Tam, ďaleko na východ od centrálnej slovenskej oblasti na Dunaji, pod Tatrami a v Karpatskom oblúku, sa našej slovenčine príbuzné, tak zvané slovanské jazyky napojili na Iránske a skrz nich aj na severoindické, bez toho aby kedy Timurovi „Sloväni“ boli vpadli do dravidskej Indie. Preto ani Timura ani tzv. Slovania všeobecne nerozumejú ani sanskritu ani jeho prakritom aj keď so severnými Indami patria do jednej jazykovej rodiny. Ale dám mu za pravdu, ako som už urobil, že jednotného Indoeuropského národa nikdy nebolo a k tomu pridávam, že tak zvaný indoeurópsky jazyk s hviezdičkovanými slovami nikdy neexistoval. Ten je len fiktívnou matematickou barličkou, ktorá často nahradzuje seriózne historické bádanie, ale o ktorú sa oprieť nie je radné.

Nejasnosti v Timurovom chápani situácie vo vedickej a dravidskej Indii zahmlieva aj jeho prístup k novým poznatkom o starých (až 5000 rokov, nie 5000 rokov pred Kr., ako to mylne uvádza J. Rezník a po ňom aj Červeňák!) dravido-slovenských kontaktoch v mojej už spomenutej knihe Sloveni/Slováci kde sú vaše korene?, na ktorú sa obidvaja autori obrátili. Timura, bez znalosti akehokoľvek dravidského jazyka zamieta jazykovú evidenciu kulturného prínosu dravidských prospektorov, obchodníkov, kňazov a pútnikov na Slovensko bronzovej aj neskoršej doby. Namiesto aby sa učil nejaký dravidský jazyk, radí spoliehať sa na objavy archeológov, ktorí však nie sú schopní rozpoznať ani len Slovenov na Slovensku pred 9. storočím po Kristovi i keď Sloveni tu žili tak povediac odjakživa. Ak naša archeológia, hádam s výnimkou Drahoslava Machalu, zatiaľ nemá poznatky o dravidských kupcoch na Slovensku, je to len dôkazom jej nekompetentnosti v tomto smere. Ak naši tesári, naši kňazi, naše župy, naše rieky, naše peniaze, naše svadby, naše chotáre, naše kostoly, naše zlaté oblasti, atď. nesú nepochybne dravidské mená, ale naši archeologovia ich nevedia spojiť s materiálnou evidenciou, potom tu nejde o absenciu archeologickej evidencie ale o absenciu archeologickej kompetencie.

Nakoniec by som dal jednu radu Timurovi, aby nemenil Ptolemaiusove Sloveni na Sloväni a aby nespoliehal na nepreverenú deriváciu mena Slovan zo slova slovo. Slovan je len hybridným neotvarom medzi ruským Slavjan a slovenským Sloveni z ktorých názvov ani jednen nie je založený len na slove slovo. (viď Hromník, Cyril.Andrew. 2010. Sloveni / Slováci: Kde sú vaše korene? K prameňom najstaršej histórie Slovenska, priblížne od r. 3000 pr. Kr. Bratislava: Eko-Konzult, s. 18-32, 77-86.)

Napriek týmto kritickým poznámkam na adresu Timurovej knihy, musím priznať, že ponúka nezrovnateľne zaujimavejšie a erudovanejšie čítanie než nedávno v New Yorku vydaná kniha Slovakia in History (2010), skompilovaná 19-členným týmom platených djepiscov Slovenskej akadémie vied pod vedením Dušana Kováča.

Dr. Cyril Hromník
Historian/Researcher
Cape Town, South Africa
[1] Henshilwood, C. 2002. Blombos Cave – a tale of two engravings. The Digging Stick, v. 19, no. 2, August 2002, s. 3-4.

[2] Adendorf, L. 2002Cursing prot’s find rocks the world. Sunday Times, January 13, 2002, p. 8.

[3] Ljubin, V. P. “Vysokogornaia peshchernaia stoianka Kudaro I (IugoOsetiia).” Izv. Vsesoiuznogo geograficheskogo obshchestva, Leningrad, 1959, vol. 91, issue 2.


ZDROJ: http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=731&fbclid=IwAR0or4aC8EXmluZqZmg1pKaOs48wsRfehlhREWtivGOkydrfhTa3BZY7BHI