Nádej.

Ako dieťa som mal rád nočnú oblohu. Vlastne ju mám rád dodnes… no detská duša ešte nemá hranice vybudované týmto ľudským životom na našej Zemi. Pamätám sa, že som vtedy mnohým veciam nerozumel a potreboval som sa dotknúť hviezd. Ľahol som si do trávy a pozoroval ich. Predstavoval som si, ktorá z nich je tá moja. Z ktorej asi som tu prišiel. Tak ďaleko… tak ďaleko od domova, kde je všetko v pokoji a mieri, kde si ľudia žijú všetko po čom túžia, všetky svoje sny.
Zodvihol som ruku a prstom som sa dotýkal hviezd. Jednej po druhej. Občas som zacítil v ukazováku niečo, čo som vnímal ako signál… spojenie… a tak som mal zopár hviezd, s ktorými som si vypestoval pekný vzťah. Komunikoval som s nimi, dával som im mená. Zdôveroval som sa im.

Postupne, ako som rástol, som zisťoval, ako veľa ľudí tu je. Všade kde prídeš. Tiež som ich pozoroval. To som už vedel, že každý človek má svoju hviezdu a že kto z ktorej pochádza, zistím podľa ich prejavu, podľa ich povahy. Pozoroval som ich, dotýkal sa ich pohľadom, čítal ich myšlienky… a keď sa ozvali, prišiel som na to, že občas som ich prečítal dobre. Hľadal som medzi nimi ľudí z mojich spriaznených hviezd. Keď som niekoho objavil, duša mi plesala. Prestával som sa tu cítiť sám, pretože som prichádzal na to, že sme tu viacerí z hviezd. Moja nádej sa naplnila a ja som rozšíril svoju schopnosť cítiť sa dobre aj vtedy, keď som sa ocitol medzi jasnými pozemšťanmi. Vtedy som to vnímal tak, že tí dobrí a príjemní ľudia sú z hviezd a tí ostatní sú pozemšťania…

Detská duša je taká. Vytvorí si vlastný príbeh a žije ho. Ten môj bol našťastie krásny. No ak máte deti, treba zistiť, aký je ten ich. Dieťa si totiž môže vytvoriť príbeh tak neuveriteľný, že mu neuveríte a stratíte jeho dôveru… dávajte na svoje deti pozor. Majú totiž dušu. Majú schopnosť uletieť vám tak ďaleko, že im prestanete rozumieť.


S úctou Milan