O EXISTENCII ĽUDSTVA – časť 1.

Celú existenciu ľudstva, vedy a náboženstvá usilovali človeku vysvetliť jeho pôvod, povahu vesmíru a zmysel stvorenia. Ale jednoduché náboženské a darwinovsko-materialistické vysvetlenia dnes už neuspokoja ani idealistov, ani materialistov.

Idealistom už nestačí len predčitovať pasáže z biblie a nútiť ich, aby doslovne verili biblickým legendám a príbehom, keď sa dnes už dokázalo, že tie boli inšpirované oveľa staršími babylónskymi a sumerskými originálmi a že ich význam je len symbolický a týkajú sa celého ľudstva. Starý zákon, to nie sú dejiny židovského národa, ale symbolický jazyk podobných textov sa týka zákonitostí vývoja vesmíru, človeka a celej spoločnosti.

A materialistov zase neuspokojuje Darwinova evolučná teória, pretože objavy prírodných vied ju veľkou mierou spochybnili a tá hypotéza ani zďaleka nevysvetľuje všetky aspekty vývoja a zložitej ľudskej povahy. Pokiaľ ide o vývoj človeka a ľudskej rasy, v tomto bode prírodné vedy uviazli na plytčine. Veď keby bol vývoj taký jednoduchý a priamočiary, ako je možné, že v tom istom čase existujú na zemi vedľa seba ľudské bytosti na úrovni prvotnopospolnej, primitívnej spoločnosti a kozmonauti, pristávajúci na Mesiaci? Vedci sa snažia dokazovať, že primitívne kmene nedosiahli vyššiu úroveň, pretože boli izolované. Ale od čoho, od akých „zázračných“ vplyvov? Keby vývoj človeka prebiehal tak, ako to videl Darwin, musel by rovnako fungovať na ktoromkoľvek mieste na zemi.

Darwinov súčasník Alfred Russel Wallace nezávisle dospel k rovnakým záverom ako on, pokiaľ išlo o vývoj rastlinných a živočíšnych druhov, ale tvrdil, že pri vývoji človeka tá teória neplatí. Príroda je veľmi praktická; vždy nechá prirodzene vyvinúť sa len tie znaky, schopnosti a orgány, ktoré organizmu pomáhajú prispôsobiť sa prostrediu a prežiť. Revolučný vývoj ľudského mozgu však tej schéme vôbec nezodpovedá. Predchodcovi človeka trvalo milióny rokov, než začal opracovávať kameň, používať kosti ako jednoduché pracovné nástroje, atď., ale len okolo 50 tisíc, kým vypustil do vesmíru prvé rakety. A vedci stále ešte nevedia vysvetliť medzery vo výskyte fosílií v rôznych časových obdobiach, ako keby v tom čase človek úplne zmizol z povrchu zeme. A ako sa mohli niektoré charakteristické znaky u pravekých ľudí bez postupného typického zakrpatievania úplne stratiť a naopak, ako mohli zo dňa na deň získať iné, ktoré sa u predkov nevyskytovali?

Podľa britského časopisu „New Scientist“, medzi zástancami evolúcie stále vzrastá počet vedcov, ktorí dochádzajú k uzáveru, že Darwinova evolučná teória vlastne vôbec nie je vedecká.

V časopise „Bulletin“, ktorý vydáva prírodovedecké múzeum v Chicagu, sa napríklad uvádza, že evolučná teória bola vždy úzko viazaná na nálezy fosílií a väčšina ľudí sa všeobecne domnieva, že práve tie ju prakticky potvrdzujú – čo však vôbec nie je pravda! „Po viac než jednom storočí systematického zbierania fosílií máme dnes oveľa menej dôkazov o evolučnej premene druhov, než sme „mali“ v Darwinových časoch“, píše sa v časopise. Napriek tomu, že množstvo nálezov stále narastá vysvitá, že aj tie, ktoré boli v tom čase použité ako dôkazy, dôkazmi vôbec neboli. Mnohé rastlinné a živočíšne druhy sa na zemi objavovali náhle, bez predchádzajúceho postupného vývoja a podobne sa aj strácali. Niektoré druhy existujú na zemi aj dnes presne v takej podobe, akú mali pred miliónmi rokov, iné vykazujú len nepatrné zmeny, ktoré sú väčšinou dôsledkom adaptácie organizmu na prostredie. Nič viac. Prečo teda tými pomýlenými hypotézami stále ešte dezorientujeme študentov v školách?

Najnovšie vedecké teórie začínajú špekulovať o možnosti prenosu života na zem z vesmíru a o evolúcii sa už dávno hovorí ako o drastických, neočakávaných zmenách v génoch – prudkých mutáciách. John R. Durant, biológ, v britských „The Guardian“ píše, že väčšina vedcov má tendencie dogmaticky prezentovať svoje teórie o pôvode druhov, akoby práve oni našli konečné riešenie tých otázok, pritom však nič nemôže byť ďalej od pravdy. Keby sme mali spoločného predka s dnešnými primátmi, mohli by sme sa s nimi páriť, čo je však fyziologicky vylúčené. Človek už od začiatku existoval na zemi ako bytosť na neporovnateľne vyššej úrovni, než ostatné živočíšne druhy. A niektoré nálezy potvrdzujú, že moderný človek v minulosti s vyhynutými hominidmi dokonca koexistoval.

Keď objavili prvé pozostatky Neandertálskeho človeka, po dôkladnom štúdiu sa usúdilo, že tá bytosť bola zhrbenou polo-opicou, porastenou dlhými chlpmi, s ramenami takmer až po zem – a všetky školské učebnice na celé desaťročia zaplavili tie vydedukované informácie. Pritom sa už v roku 1935 prišlo nato, že vlastník kostry bol úbohou chorou bytosťou, trpiacou na chronickú osteoartritídu – chorobu kostí. Neskoršie nálezy potvrdili, že tento predchodca človeka chodil vzpriamene a vyzeral úplne inak. A neexistuje absolútne žiadny dôkaz tom, do akej miery bol zarastený chlpmi. V grafických rekonštrukciách z posledných rokov sa čoraz viac podobá na súčasného človeka. A Fred Hoyle v knihe „Ľad“ dokonca hovorí, že sa nikdy nenašiel nijaký dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že Neandertálsky človek by sa od moderného čo i len najmenej odlišoval.

A najprekvapujúcejšie sú nálezy, ktoré dokazujú, že Neandertálsky človek, žijúci asi pred asi 80 tisíc rokmi, mal oveľa väčšiu kapacitu mozgu, než dnešný. Nálezy svedčia o 1400 až 1450 kubických centimetroch, v porovnaní s moderným človekom, u ktorého sa veľkosť mozgu pohybuje od 1200 po 1800 kubických centimetrov a z toho prakticky využíva len približne jednu tretinu. Tento predchodca človeka nemal vyvinuté hlasivky a nehovoril, ale to ešte nedokazuje, že bol primitívnejší; mohli sa medzi sebou napríklad dorozumievať telepaticky, čo už váhavo začínajú priznávať aj niektorí odborníci. Nezvyčajné dorozumievacie praktiky, pripomínajúce telepatiu, sa zachovali dodnes, napríklad medzi austrálskymi domorodcami a niektorými indiánskymi kmeňmi.

Ďalšou kontroverznou skutočnosťou sú nálezy, ktoré svedčia o tom, že Neandertálec sa nevyvíjal v priebehu času čoraz k väčšej dokonalosti, ale práve naopak! Komunity sa doslova vynorili zo dňa na deň a po čase nutne upadali. A Neandertálca náhle, takmer z jedného momentu na druhý, nahradil človek, podobný nám.

V roku 1957 Ralph Solecki, profesor antropológie z kolumbijskej univerzity, objavil v Šanidare v severnom Iraku dobre zachovalú rodinu neandertálskeho prehistorického človeka, ktorá zahynula pod závalom. Potvrdilo sa, že jaskyňa bola trvalo obývaná humanoidnými bytosťami už pred 100 tisíc rokmi. Nálezy v tejto oblasti a inde vo svete však nesvedčia o postupnom rozvoji, ale o prekvapivom úpadku tých komunít! Približne 16 tisíc rokov na tomto mieste dokonca nikto nežil. Aj na mnohých iných miestach v Ázii, v Amerike a inde sa našli pozostatky po nevysvetliteľnom úpadku vysoko rozvinutých ľudských komunít v rôznych obdobiach.

A zrazu, akoby šibnutím čarovného prútika, nejakých 11 tisíc rokov pred n.l., túto jaskyňu znovu obývajú ľudia – a pritom na oveľa vyššej kultúrnej úrovni, než predtým. Takmer z jedného dňa na druhý sa na Blízkom a Strednom východe zrazu objavuje ľudská rasa, ktorá pestuje vyšľachtené rastliny: obilie, ľan, dokonca aj vinnú révu, ale ani stopy po postupnom vývoji, po postupnom šľachtení rastlín alebo zdomácňovaní zvierat. Tento človek dostal všetko akoby na tanieri. Ale odkiaľ? A kde sa tu vzal? Poľnohospodárske plodiny a zvieratá, ktoré dnes pestujeme a chováme my, boli vykultivované počas obdobia asi dvoch tisícov rokov a to je príliš krátka doba na to, aby taký široký sortiment vtedajší primitívny človek vybral a geneticky zmenil prirodzenou cestou. Vedci sa domnievajú, že len praktický výber vhodných druhov divých rastlín by trval najmenej toľko. Aj neskorší kromaňonský človek, ktorého pozostatky sa našli v Dordogne vo Francúzsku, bol vysoký, vzpriamený a používal zložité chemické substancie a štetce na nástenné maľby, svedčiace o vysokej vyspelosti spoločnosti, v ktorej žil a vôbec nie je jasné, kde sa vzal, keď neexistuje žiadne spojivo medzi ním a dávnymi predchodcami človeka. Americký profesor Theodosius Dobzhansky napísal: „Moderný človek má veľa fosílií seberovných príbuzných, ale žiadnych predchodcov.“

George Mulfinger v knihe „Potopa a fosílie“ píše, že celé rasy ľudoopov boli doslova vyfabrikované na základe nálezov niekoľko málo kostí a sádrových odtlačkov. Mnohé z nich však v skutočnosti existujú len vo fantázii vedcov a ich teórie sa neskôr v praxi nepotvrdili. Typickým príkladom je tzv. Piltdown človek. Celá evidencia o novej rase Hesperopithecus, bola postavená na jednom jedinom zube. A po 41. rokoch sa dokázalo, že ten zub patril vyhynutému prasaťu! Môžeme len dúfať, že informácie o tejto „novej“ rase ľudoopov medzitým zmizli zo všetkých učebníc a encyklopédií, nielen z Encyklopedia Brittanica, ktorá musela vo svojej 14. edícii tú chybu raz navždy opraviť.

V roku 1970 našiel Bryan Patterson z Harvardského múzea kúsok očernetej dolnej čeluste v Kenyi. Niekoľko rokov sa predpokladalo, že je to pozostatok po najstaršom pra-predkovi človeka vôbec. V roku 1979 sa však nepopierateľne dokázalo, že sánka patrila šimpanzovi alebo gorile. Ako však potom môžeme brať vážne „zaručene platné“ hypotézy modernej vedy? A k takýmto omylom dochádza aj v iných vedných oboroch.

Niektoré novšie antropologické štúdie napríklad uvádzajú, že pôvodne možno vôbec neexistovali rôzne rasy, ako ich poznáme dnes. Niektorí vedci v USA sa domnievajú, že rasové rozdiely v biologickom základe človeka tvoria len asi 0.01 % a vytvorili sa len ako prirodzená obrana ľudského organizmu v rozdielnych klimatických podmienkach. Keď sa farebný človek ocitne v iných, zafarbenie pleti sa začína vytrácať. Ale tieto domnienky neobstoja, pretože ebenovo čierne obyvateľstvo žije aj v oblastiach bez intenzívneho slnečného žiarenia a naopak, v amazónskych tropických pralesoch predsa vôbec nežijú čierni ľudia.

Profesor Carleton S. Coon uverejnil ešte v roku 1962 študijnú prácu, v ktorej dokazuje, že rasy sa vyvíjali do „Homo sapiens sapiens“ izolovane v jednotlivých oblastiach, cez individuálne vzostupy a pády rasovo odlišných komunít. Podľa neho nálezy svedčia asi o 250 tísícoch rokoch vývoja bieleho človeka a len asi o 40 až 50 tisícoch rokoch vývoja čierneho. Táto práca vyvolala v Spojených štátoch veľké protesty, aj keď zatiaľ vedecky vyvrátená nebola. Coon predkladá dôkazy o tom, že izolované, rasovo odlišné skupiny prešli veľmi zložitým vývojom v priebehu asi pol milióna rokov a že veľký vzostup a pád v komunitách nastal minimálne päť krát v približne rovnakých časových intervaloch.

Pokračovanie čoskoro…