O EXISTENCII ĽUDSTVA – časť 3.

V 60-tych rokoch bola uverejnená zaujímavá štúdia francúzskych antropológov Marcela Griauleho a Germaina Dieterlena o zvláštnom kozmologickom učení, ktoré prežíva v africkom kmeni Dogon, ale aj v niektorých iných kmeňoch v okolí, ktoré žijú na území dnešnej Mali, takmer v úplnej izolácii od ostatnej civilizácie.

Títo dvaja Európania si počas niekoľkých rokov natoľko získali ich dôveru, že keď v roku 1956 Marcel Griaule zomrel, na jeho pohrebe sa zhromaždilo okolo 250 tisíc Afričanov, aby ho na jeho poslednej ceste odprevadili. Ich vedomosti o vesmíre pochádzajú vraj zo starých čias a ako sa neskôr dokázalo, sú prekvapujúco presné. Súčasťou tajného kozmologického učenia sú podrobné fakty o hviezdnom systéme Sírius, o ktorých moderná veda nemala ani tušenia a iba v posledných rokoch sa postupne začínajú potvrdzovať.

Stredom systému Sírius je údajne hviezda – slnko, viditeľné aj zo zeme a dobre známe našim astronómom (Sírius A). Dogoni však vedia podrobne popísať aj ďalšie slnko (Sírius B), ktoré je tiež súčasťou tohto súhvezdia. Zo zeme ho nemožno vidieť ani jednoduchými teleskopmi a jeho existencia sa potvrdila iba v 70-tych rokoch. Starejší však tieto podrobné fakty poznajú už okolo 6 tisíc rokov. Podľa ich opisu je tá hviezda malá, ale veľmi kondenzovaná. Je to s najväčšou pravdepodobnosťou hviezda, ktorá niekedy v minulosti kolapsovala, a preto má teraz obrovskú hmotnosť, stlačenú do malého priestoru. Aj tento poznatok sa neskôr v 80-tych rokoch potvrdil. Odhaduje sa, že jeden meter kubický tejto hviezdy váži okolo 20 tisíc ton. Túto malú, ale veľmi kondenzovanú hviezdu volajú Dogoni „po tolo“, čo v preklade znamená malé zrnko, fónio – obilnina, ktorá sa pestuje v západnej Afrike a ktorej botanický názov je „Digitaria exilis“, preto ju obaja Európania nazvali „Digitária“.

Niektoré prvky starovekých egyptských mystérií veľmi pripomínajú dogonské tajné učenie. Aj to svedčí, že by mohli mať spoločný pôvod. Skorí Egypťania napríklad verili, že súhvezdie Sírius je „miestom, kde odchádzaju duše mŕtvych“. Dogoni tomu veria tiež. Egypťania verili, že žiarenie, emanácia energíí zo Síria, spôsobuje oživovanie všetkého živého na zemi. Aj toto je súčasť Dogonskej viery. Súhvezdie Sírius malo mimoriadne postavenie vo všetkých starovekých mytológiách. Starovekí Egypťania spájali kult bohyne Izis práve s ním. Jej spoločníkom bol Oziris, hlavný egyptský boh.

Dogoni hovoria, že táto ťažká, kondenzovaná hviezda Digitária je centrom, z ktorého pochádzajú všetky veci – živé i neživé – v nami pozorovanom vesmíre. Jej pohyb okolo vlastnej osi a okolo centrálnej hviezdy, vytvára a determinuje vesmírny priestor, v ktorom žijeme. Je to „vajce (zárodok) nášho sveta“, ako hovoria. Boh ho stvoril ešte predtým ako vznikli prvé hviezdy. Zo stredu „kize uzi“ vyklíčilo sedem semien, klíčkov v špirálovitom pohybe. Pohyb tejto hviezdy starejší v kmeni Dogon sledujú podľa špeciálnych kalendárov a potom dávajú pokyny pre uskutočňovanie periodických rituálov, na ktorých sa zúčastňuje celý kmeň.

Vznik biologického života vo vesmíre pripodobňujú Dogoni k fermentácii a hovoria aj o existencii iných svetov, nachádzajúcich sa blízko našej eme, ktoré obývajú bytosti, podobne nám. Človek dnes vraj žije už na „štvrtej zemi“. Na tretej žijú bytosti „s rohmi“, na piatej „s chvostami“, na šiestej bytosti „s krídlami“, atď. Sírius nazývajú aj „krajinou ryby“. Popis planét a bytostí na nich žijúcich však nemožno brať doslova, ako sami pripúšťajú; je to symbolické vyjadrenie istých kvalít bytostí, ktoré priestor obývajú. Ale to nie je všetko!

Okolo druhého slnka v Síriu obieha planéta, z ktorej údajne prišli na zem Nommos, Nómovia, zakladatelia ľudskej civilizácie. Nazývajú ich aj „Páni vody“, „Učitelia“ alebo „Pozorovatelia“. Tú informáciu celý čas zachovávali v tajnosti. Odovzdávali si ju ústnym podaním z generácie na generáciu, v úzkom kruhu zasvätených, ktorí s učením doslova žili celý svoj život. Francúzskym antropológom ho prezradili iba po niekoľkých rokoch presviedčania a po dlhotrvajúcej porade starejších.

Babylónsky kňaz Berossus, ktorý napísal „Históriu Babylona“ v gréčtine (dnes sa z nej zachovali len útržky), popisuje ďalekú históriu svojho národa, na základe textov zo starých archívov, ktoré sa neskôr stratili, zvlášť pri požiari Veľkej Alexandrijskej knižnice. Hovorí sa v nich, napríklad, že ľudskú civilizáciu založila skupina „obojživelných bytostí, zvaných Oannes – Oáni. V neskorších textoch boli Oáni vždy symbolizovaní rybou a zobrazovaní ako poloľudia-poloryby, s ľudskou hlavou a ľudskými nohami, ale zároveň aj s rybacou hlavou a rybím chvostom.

Grécky historik Apollodorus tiež spomína Berossusovo dielo a uvádza, že je v ňom spomenutá ešte akási iná skupina „rybe podobných bytostí“, zvaná „Odacon“. Berossus ich z tohto dôvodu nazýva spoločným menom „Annedoti“. Obe skupiny boli popísané skôr ako „semi-démoni“, nie priamo bohovia. Rozprávali vraj artikulovaným jazykom. So západom slnka sa vždy uchyľovali na more, pretože – ako verili vtedajší ľudia – boli obojživelní a museli stráviť noc na dne mora (možno však boli len obozretní). Cez deň priateľsky konverzovali s ľuďmi, nikdy si však od nich nevzali žiadnu potravu. Naučili ľudí všetky umenia a vedy: stavať domy, zakladať chrámy, stanovovať zákony a právo, rozlišovať všetky semená zeme, pestovať, oberať a skladovať plodiny a ovocie, atď.

Filištínci vyznávali dvoch „vodných bohov“: Dagona (muž) a Atargatis (žena), ktorí boli vždy zobrazovaní s rybími chvostami a ľudskými telami. Atargatis volali tiež „Sírskou bohyňou“; hovorilo sa, že sa narodila z vajca a spadla z neba do vôd Eufratu. A podľa gréckych legiend Tritón bol obojživelný boh, ktorý vedel predpovedať budúcnosť a mal veľké parapsychické schopnosti. Vedel napríklad kontrolovať more a počasie.

Grécky cestovateľ Pausánias (2. storočie n.l.) spomína, že na vlastné oči videl vystavované telo jedného z Tritónov v Dionýzovom chráme a iného v Ríme. Vlasy Tritónov vraj vyzerajú ako vlasy žaby v stojacej vode; nielenže majú žabiu farbu, ale sú také „ulízané“, že nemôžete odeliť jeden vlas od druhého. Zvyšok tela má pokrytý naježenými šupinami ako drsnokoží žralok. Za ušami má žiabre, ľudský nos, ale veľmi veľké ústa a zuby dravca. Oči majú pravdepodobne zelenosivé, ako sa Pausánias domnieva a ruky, prsty a nechty vyzerajú ako morské lastúry. Od pŕs a brucha dolu majú delfínie telo namiesto nôh.

V chráme, ktorý spomína, bol aj oltár, zasvätený Artemis – bohyni Síria, ktorá bola zobrazená ako žena, od pása dolu s rybím telom. Táto bohyňa bola predtým nazývaná Eurynome; bola jednou z najstarších gréckych bohýň – a prebývala na dne mora.

Obojživelného starovekého boha Protea (Prvého človeka) volali aj „Starec mora“. Mohol vraj meniť tvar svojho tela a videl do budúcnosti. Zvykol oddychovať v jaskyni, medzi tuleňmi, aby sa „ochránil pred pôsobením hviezdy Sírius“. Mnohí grécki hrdinovia sa chodili s ním radiť ako s veštcom.

Hyginus, Manilius a Xantus takisto hovoria o bohoch, ktorí „spadli z neba do vôd Eufratu“. Alexander Polyhistor vo svojich dielach cituje babylónskeho historika Berossusa a jeho opis stvorenia zeme a človeka Oánmi. A Fótius (820-893 n.l.) uvádza tiež podobnú históriu. Vedomosti, podľa vlastného vyjadrenia, čerpá z diel Helladia. Helladius vraj popisuje bohov Oe, ktorí prišli „z Červeného mora, mali telo ako ryba, ale hlavu, ramená a nohy ako ľudia a ktorí učili astronómiu a písmo“. Prišli z „veľkolepého, zvláštneho vajca“, boli „z vajca narodení“. Ale podľa niektorých iných zdrojov „to bol v skutočnosti človek, ktorý len vyzeral ako ryba, pretože bol oblečený v koži morského stvorenia“.

Kenneth Demarest v knihe „Okrídlená sila“ označuje tento Fótiov výrok za mimoriadne cenný a domnieva sa, že popis bytostí treba zrejme chápať prozaickejšie. Moderný človek by stretnutie popísal možno úplne inak. Ak vystúpili z telesa, podobnému vajcu, ktorý pristál na mori, objavili sa vo zvláštnom oblečení, nejedli jedlá, ktoré mohli byť kontaminované baktériami alebo pre nich nevhodné a na večer sa z bezpečnostných dôvodov utiahli do svojej vesmírnej kapsule ďaleko na mori, vtedajší ľudia opísali tie skutočnosti tak, ako vedeli. Ale je tu ešte iné možné vysvetlenie: vyspelejší obyvatelia zeme zvedavo navštevovali svojich menej vyspelých bratov.

Americký astrofyzik Carl Sagan napísal, že informácie, týkajúce sa možnosti existencie mimozemského života, obsiahnuté v starovekých textoch, by dnešná veda mala oveľa podrobnejšie a systematickejšie študovať. Ten projekt by mali financovať vlády, ktoré vydávajú obrovské sumy peňazí na obranu proti nepriateľom, ale pritom neberú do úvahy oveľa vážnejšie nebezpečenstvo: neočakávaný útok vysoko rozvinutej mimozemskej civilizácie z vesmíru. Vo svojej knihe „Draci raja“ píše, že ľudská bytosť je jediným stvorením na tejto planéte, ktorá rodí deti neprirodzene bolestivým procesom. Sagan sa domnieva, že je to možno spôsobené náhlym, neprirodzeným, zväčšením ľudskej lebky, napríklad umelým, genetickým zvýšením mozgovej kapacity. Americký anatóm C. Judson Herrick tiež píše, že takýto náhly anatomický skok je v prírode veľmi neobvyklý a výskyt fontanelly u novonarodených detí môže byť dôkazom pomalého prispôsobovania sa ľudského biologického systému revolučnému vývoju mozgu.

Jaques Vallee alebo Keith Thompson sa nazdávajú, že mnohé skutočnosti, na ktoré narazili pri vyšetrovaní javov okolo UFO, nasvedčujú skôr tomu, že mimozemská civilizácia anjelov, bohov, ktorá teoreticky mohla stáť aj pri kolíske ľudstva, nikdy celkom neodišla.


Naopak, možno je veľmi, veľmi blízko…