Prečo sa Slovieni-Slovania nebáli smrti.

Voda pod vplyvom vysokej teploty dokáže zmiznúť. Z pohľadu neznalého Človeka je to presne tak. To isté možno povedať o Človeku – pod vplyvom určitých faktorov sa zdá, že zomrie.

Smrť je rovnakou ilúziou ako zmiznutie Vody. Tak ako Voda pri zahriatí jednoducho zmení svoj stav, tak Duša, ktorá opustí telo, jednoducho prejde do inej dimenzie. O tom, čo sa stane s dušou po smrti, si môžete podrobne prečítať v „Tibetskej knihe mŕtvych“. Opisuje, akými skúškami duša prechádza a ako podľa nahromadenej karmy získava novú inkarnáciu. Práve tam je zničený populárny mýtus, že existuje istý zlý Boh, ktorý trestá dušu za hriechy, posiela ju do pekla alebo prispieva k nepriaznivej reinkarnácii.

Kniha jasne hovorí, že Duša si na základe svojich činov sama vyberá inkarnáciu, ktorá zodpovedá jej kvalitám. Zjednodušene povedané, určité návyky a pripútanosti, ktoré mal Človek počas Života, priťahujú Dušu po smrti a tá sa snaží ísť tam, kde sa dá realizovať niečo, na čo je zvyknutá. V Slovanskej tradícii bola symbolom smrti bohyňa Morena, ktorá ukončila život Človeka vo fyzickom tele. A nebola to v žiadnom prípade negatívna postava – smrť bola pre Slovienov-Slovanov rovnakým prirodzeným procesom ako vädnutie prírody na jeseň.

Mimochodom, Morena bola aj symbolom zimy. To znamená, že pojmy ako „smrť“ a „zima“ boli pre Slovienov-Slovanov javmi rovnakého poriadku. A to nám umožňuje pochopiť, že smrť je len súčasťou Životného cyklu, rovnako ako zima je súčasťou roka. A ak si podrobnejšie preštudujete obraz Moreny, zistíte, že nielenže ukončila ľudský Život, ale dala Duši iný Život – Večný. Morena sa s Dušou stretávala na hranici hmotného a iných svetov a bola akýmsi sprievodcom.

Na rozdiel od západnej kultúry (ktorá je dnes už našincom vnucovaná), kde je smrť zobrazovaná ako strašná stará žena s kosou, ktorá vyvoláva len strach a znechutenie, bola Morena zobrazovaná ako krásne dievča a správali sa k nej s rešpektom a nežnosťou, pretože je sprievodcom Dušev posmrtnom Živote a v žiadnom prípade nie nejakým trestajúcim mečom, ktorý ukončuje existenciu Človeka.

V Slovanských písmach je veľmi poeticky a krásne opísaný odchod z takzvaného sveta Zjavenia, teda nášho hmotného sveta. Pre Slovienov-Slovanov smrť nebola žiadnym nevyhnutným tragickým koncom, iba dôležitou etapou na Ceste Rozvoja Duše.