UČITEĽSKÝ EXPERIMENT.

Kedysi dávno jedna učiteľka matematiky dala svojim študentom nasledujúce zadanie:
„Vytvorte si zoznam spolužiakov z triedy, popremýšľajte o tom, čo sa vám na každom spolužiakovi najviac páči, a napíšte túto vlastnosť k jeho menu.“
Na konci hodiny zobrala učiteľka zoznamy. Bol piatok. Cez víkend spracovala výsledky a v pondelok rozdala každému študentovi lístok, na ktorom uviedla všetky dobré veci, ktoré si na ňom spolužiaci všimli.

Deti čítali lístky a triedou sa niesol šepot:
„Ide skutočne o mňa? Nevedel som, že ma majú tak radi.“

Na hodine nediskutovali o výsledkoch,
ale učiteľka vedela, že dosiahla svoj cieľ.
Jej študenti si začali veriť.

O niekoľko rokov neskôr jeden z týchto žiakov zomrel. V deň jeho pohrebu sa s ním prišli rozlúčiť priatelia, bývalí spolužiaci, učitelia. Na kare jeho otec pristúpil k učiteľke matematiky: „Chcem vám niečo ukázať.“
Z peňaženky vybral papier zložený vo štvoro, rozstrapkaný na záhyboch. Bolo evidentné, že bol mnohokrát prečítaný.
„Bolo to nájdené vo veciach môjho syna. Nikdy to nezahodil… Chápete?“
Podal jej papier. Bol to zoznam pozitívnych vlastností, ktoré si spolužiaci na jeho synovi všimli.
„Ďakujeme veľmi pekne, pani učiteľka“ – povedala jeho matka.
„Náš syn si tento lístok veľmi vážil.“

A potom sa stala úžasná vec: spolužiaci jeden po druhom vyťahovali rovnaké lístky. Mnohí ich celý život držali pri sebe, v peňaženke. Niektorí si dokonca nechali ten svoj v rodinnom albume či v rámčeku na pracovnom stole.

Jeden z nich povedal:

„Tieto zoznamy sme si všetci ponechali. Toľko Dobra sa predsa nedá vyhodiť.“