Pred 6850 až 6700 rokmi vyrástli na území dnešného západného Slovenska desiatky impozantných monumentov. Ktoré z nich boli najväčšie, najzložitejšie, a ktoré podobné slávnemu anglickému monumentu Woodhenge? A objavili sme už všetky?
O existencii monumentálnych priekopových útvarov v stredoeurópskom praveku sa vedelo od druhej polovice 19. storočia, „boom“ v ich objavovaní a výskume však nastal až na prelome tisícročí.
Platí to aj pre územie Slovenska.
Prvý rondel na našom území, zistený pri obci Svodín, archeológovia skúmali v roku 1971. Išlo o rondel vo Svodíne. Do začiatku 90. rokov sme poznali len jeden ďalší (v Bučanoch). Intenzívny diaľkový prieskum v nasledovných rokoch však umožnil objaviť viac ako dve desiatky ďalších. Slovensko zaradil na poprednú pozíciu v počte známych rondelov, ako aj priekopových útvarov v širšom zmysle.
Priekopové útvary
V súčasnosti evidujeme na území Slovenska viac ako 60 priekopových kruhovitých útvarov z praveku. V roku 2004 to bolo 50 a v roku 1998 len 19. O tento nárast sa do veľkej miery pričinil priekopník leteckej archeológie, v roku 2013 predčasne zosnulý archeológ Ivan Kuzma. Ako jediný archeológ na našom území sa systematicky a dlhodobo venoval leteckému prieskumu a fotografickej dokumentácii dávnej krajiny. Žiaľ, k dnešnému dňu nenašiel nástupcu.
Praveké priekopové útvary zistené na území Slovenska sa koncentrujú v troch oblastiach: na Trnavskej pahorkatine, v povodí Nitry a na Pohroní. Len v širšom okolí Nitry (20 – 25 km) sa ich nachádza 24! Obvykle merajú niekoľko desiatok metrov, niektoré viac ako sto metrov. Rekordný podľa Kuzmu dosahuje až 400 m. V tomto prípade, rovnako ako v prípade mnohých ďalších priekopových útvarov, však nemusí ísť o skutočný rondel, ale namiesto toho o rondeloid, čiže nepravidelne oválny alebo nekruhovitý priekopový monument. Rondeloidy poznáme zo skorších, ale predovšetkým neskorších dôb ako samotné rondely.
Otázne datovanie priekopových útvarov je dané obmedzeným počtom terénnych výskumov. Kompletne preskúmané boli len rondely v Bučanoch a Žlkovciach, zhruba spolovice rondely vo Svodíne a Ružindole-Borovej, rezmi boli overené rondely v Golianove a Branči. „Keďže terénne výskumy sú pri objektoch týchto rozmerov značne časovo i finančne náročné, obmedzili sme sa dosiaľ hlavne na povrchové zbery a geofyzikálne merania,“ píše Ivan Kuzma.
Takmer 30 rondelov?
Podľa Ivana Kuzmu možno za rondely s istotou považovať 16 kruhovitých priekopových útvarov (Bajtava, Borovce, Bučany, Cífer[1] , Demandice, Golianovo, Horné Otrokovce, Hosťovce, Kľačany, Podhorany-Mechenice, Prašník, Ružindol, Borová, Svodín 1 a 2, Šurany-Nitriansky Hrádok 1 a Žitavce). Rondely podľa neho predstavuje aj 9 potenciálne neolitických, „malých“ (30 – 50 m) kruhovitých resp. mierne oválnych priekopových útvarov (Alekšince, Branč, Dolné Trhovište, Komjatice, Nitra-Párovské, Háje, Nové Sady, Zemianske Sady, Zbehy). Naopak, Juraj Pavúk z Archeologického ústavu SAV v Nitre ich za neolitické rondely nepovažuje. „Tieto lokality neboli ničím potvrdené ako rondely, ktoré musia mať určite parametre,” upozorňuje. Medzi „naše“ rondely však radí aj palisádové ohradenie v Žlkovciach, ktoré skúmal. Všetky uvedené rondely a potenciálne rondely sa nachádzajú na západnom Slovensku.
Viaceré rondely známe z územia Slovenska dosahovali impozantné rozmery 120 – 140 metrov (Svodín 2, Demandice, Cífer, Podhorany-Mechenice, Žitavce, Prašník), takže hovoríme o „veľkorondeloch“. Rondel v Horných Otrokovciach meral 160 m, elipsovitý rondel v Bajtave až 190 m a trapezoidný rondel v Golianove, ktorého tvar evokuje vzdialené rondely z Porýnia, dokonca 210 m. Najväčším je podľa I. Kuzmu rondel v Hosťovciach (okr. Zlaté Moravce), ktorý zrejme dosahoval 280 až 300 metrov. Tento „megarondel“ je zároveň pozoruhodný počtom vstupov: v dvoch 50 – 60 m vzdialených priekopách sa zistili len tri, ale značne široké (5 – 6 m). Jeden zo vstupov prerušoval vonkajšiu a dva vstupy vnútornú priekopu.
Rondely z nášho územia vykazujú nielen rozmanitú veľkosť, ale aj rôznorodú štruktúru: niektoré ohraničovala jedna priekopa, najčastejšie to boli dve, v prípade rondelu v Cíferi-Páci sa však zistili až štyri (no môžu patriť dvom rondelom, nie jednému) a v prípade rondelu v Žitavciach dokonca šesť priekop. Pozoruhodný je taktiež zhruba 140-metrový rondel v Prašníku, v ktorom sa vstupy pretínajúce palisádu nezhodovali so vstupmi pretínajúcimi priekopy. Vznikol zrejme v dvoch fázach, prvú predstavovala dvojitá palisáda, okolo ktorej sa namiesto priekopy nachádzali trojice jám (celkovo 12 jám) s priemerom 4 – 6 metrov. Zistili sa v pravidelnom rozstupe medzi neskoršími (?) vstupmi cez priekopy. Počas druhej fázy výstavby vznikla zmienená priekopa so štyri vchodmi.
Odlišujú sa rondely nášho územia od rondelov zistených v iných krajinách? Podľa Juraja Pavúka áno. „Líšia sa napríklad tvarom brán, naše majú kliešťové nasmerované von, rakúske majú dvojice priekop v mieste brány obrátené dovnútra až sú niekedy spojené,“ vysvetľuje archeológ. Tieto rozličnosti podľa neho zhruba zodpovedajú regionálnym skupinám lengyelskej kultúry, do ktorej archeológovia radia „staviteľov rondelov“ z územia Slovenska a okolitých krajín.
Zastavané aj vnútri
Niektoré rondely zistené na území Slovenska vykazujú viaceré zvláštnosti. Napríklad rondel v Prašníku nenachádza žiadne obdoby medzi inými rondelmi a evokuje skôr o 2000 rokov mladšie stavby typu henge v Stanton Drew či Woodhenge a Durington Walls. V prípade týchto anglických monumentov sa uvažuje o akýchsi stĺpovitých, možno zastrešených konštrukciách vnútri priekopou ohraničeného priestoru. V Prašníku sa zistili geofyzikálnym výskumom stopy „nevýrazných kruhovitých anomálií“ s priemerom 38 a 60 m, ležiace na osi úsečiek kruhovitých jám. Azda tu taktiež stála akási potenciálne zastrešená drevená stavba kruhovitého tvaru, resp. postupne dve takéto stavby.
Poznáme aj iné príklady, keď vnútro rondelov očividne nebolo úplne prázdne. Napríklad v Bučanoch stál vnútri dvojpriestorový kolový dom s rozmermi 15×7,5 m. A obdobný sa podarilo zistiť aj v atypickom rondeli v Žlkovciach. Niekedy sa uvažuje, že v takýchto „domoch v rondeloch“ sídlili rituálni špecialisti alebo iné rituálne či spoločensky významné osoby. V inom prípade, v rondeli so šiestimi priekopami v Žitavciach, sa naprieč rondelom tiahne geofyzikálna anomália, ktorú Ivan Kuzma interpretoval ako možnú starú cestu. Stará poľná cesta pretínala taktiež stred rondelu vo Svodíne.
Dva rondely pri jednej osade
Vo Svodíne pri sídlisku s asi 10 súčasne stojacimi dlhými domami a 100 obyvateľmi[2] najprv postavili bezmála 70-metrový rondel. Tvorili ho dva rady palisád obohnané jednoduchou priekopou. Útvar sa používal len krátko, neskôr na rovnakom mieste skonštruovali druhý, dvakrát väčší, s dvomi mohutnými priekopami, štyrmi dlhými kliešťovými vstupmi – bránami a tromi radmi palisád, vyplnených valom z navŕšenej zeminy. „Letecké snímky tiež naznačujú pravdepodobnú, no zatiaľ archeologicky nepotvrdenú existenciu tretieho rondelu,“ píše Peter Demján z Archeologického ústavu AV Českej republiky.
Výskumník upozorňuje, že rondely postavili na očividne významnom mieste – okrem starej cesty tu stálo v začiatkoch sídliska niekoľko veľkorozmerných budov. Archeológovia tu objavili taktiež pomerne vzácne dôkazy o valoch, ktoré v tomto prípade navŕšili nie pozdĺž priekop, ale medzi palisádami. Ako sme ukázali v predchádzajúcom článku, zo sídliska vo Svodíne poznáme viac ako stovku hrobov nositeľov lengyelskej kultúry, ktoré nám prezradili cenné informácie o spoločnosti „staviteľov rondelov“.
Presunutý rondel aj s osadou?
Ešte väčšie sídlisko s rondelom, než vo Svodíne, poznáme zo Žlkoviec. Archeológovia tu preskúmali rozmernú, palisádou chránenú osadu s viac ako 50 súčasne stojacimi dlhými domami a asi 500 obyvateľmi. V jej strede stál 6-krát prebudovaný približne 80-metrový rondel, ktorému chýbajú priekopy – prítomná je len palisáda, pričom ako sme už spomenuli, vo vnútornom areáli sa zistil dom. Hoci rondel v Žlkovciach sa z rámca klasických rondelov vymyká, Juraj Pavúk ho považuje za ideového pokračovateľa tejto tradície, len v odlišnom technickom riešení.
Juraj Pavúk v štúdii, ktorú napísal v spolupráci s astronómom Vladimírom Karlovským pripomína, že pôdorysy domov sa v osade husto prekrývali, čo svedčí o opakovanom budovaní domov na vymedzených miestach a možnej parcelácii osady. „Evokuje to dojem, že osada mohla byť rozparcelovaná a základné spoločenské a príbuzenské jednotky dostávali miesto na dom a dvor, na ktorom budovali domy viaceré generácie,“ vysvetľujú výskumníci. Osadu podľa nich zakladala dobre organizovaná a mnohopočetná komunita. Dokonca uvažujú, že osada v Žlkovciach mohla vzniknúť po presťahovaní obyvateľstva, ktoré predtým postavilo a využívalo o čosi starší, 2,5 km vzdialený rondel v Bučanoch.
Rondel v Bučanoch spája s rondelom Žlkovciach porovnateľný dvojpriestorový dom umiestnený v centrálnej ploche – prvok, ktorý väčšine rondelov chýba. Na akési plánované premiestnenie poukazuje aj skutočnosť, že rondel, palisáda okolo osady a domy v osade v Žlkovciach boli vybudované v jednom stavebnom cykle. „Dalo by sa predpokladať, že osada s rondelom v Žlkovciach bola druhým alebo tretím nástupcom centrálnej osady v Bučanoch,“ uvažujú Pavúk s Karlovským.
Rondel v Žlkovciach pochádza z o čosi neskoršieho obdobia (okolo 4700 pred n. l., stupeň LngK II[3] ) než iné rondely zistené na území Slovenska. Podľa Juraja Pavúka pravdepodobne uzatvára niekoľkostoročnú tradíciu monumentálnej kruhovej architektúry, nakoľko je zo všetkých našich rondelov najmladší. „Tak ako je dôležitý vznik rondelov, podobne dôležitý je koniec, či zánik rondelov,“ hovorí archeológ. „V jednom momente splnili potrebu a zmysel a v nasledujúcom stupni lengyelskej kultúry – v horizonte Santovka sa už nevyskytovali. Palisádový rondel v Žlkovciach je akoby obsažnou reminiscenciou a historickou pamäťou epochy rondelov.“
Astronomická orientácia
Juraj Pavúk s astronómom Vladimírom Karlovským skúmali orientáciu rôznych stavebných prvkov rondelov na území Slovenska a v zahraničí. Pri viacerých zistili závislosť umiestnenia a orientovania vchodov od polohy západu alebo východu tzv. vysokého a nízkeho Mesiaca (krajné body, do ktorých sa dostáva Mesiac pri svojom zdanlivom pohybe po hviezdnej oblohe). Vizírovacie línie na smery západu Mesiaca boli podľa Pavúka a Karlovského vedené cez os spájajúcu protiľahlé vchody (v Bučanoch, Cíferi-Páci), cez os spájajúcu dva susediace vchody zhruba v južnej alebo severnej polovici rondelu (v Žlkovciach) a cez os jednotlivých vchodov (vo Svodíne 2 a v Horných Otrokovciach). Orientácia na smery vysokého a nízkeho Mesiaca prevládala podľa ich meraní predovšetkým v rondeloch lengyelskej kultúry (čiže okrem západného Slovenska aj na Morave, v Rakúsku, či v Čechách a v Potisí, západnejšie, v areáli kultúry s vypichovanou keramikou, prevládali slnovratné orientácie).
Pavúk s Karlovským napríklad vyzdvijujú, že v 10 metrov širokom vale väčšieho a neskoršieho zo Svodínskych rondelov boli priechody z vonkajšej strany (od priekopy) široké len 70 cm a smerom dovnútra sa postupne rozširovali na 130 cm. „Takýto úzky priechod mohol dobre slúžiť na pôsobivé vizírovanie Mesiaca nad horizontom vrátane prieniku svetelného lúča týmto úzkym koridorom,“ píšu Pavúk s Karlovským. Podľa archeologičky Věry Nemejcovej-Pavúkovej mohol vo vale dokonca existovať tunelový priechod, vďaka ktorému bolo pozorovanie astronomického javu precíznejšie a pôsobivejšie. Vizírovací efekt mohli zvyšovať aj drevené konštrukcie na tzv. zemných mostoch v priechodoch medzi čelami či krídlami priekop, aké sa zistili v Bučanoch.
Kým smery na východ i západ vysokého Mesiaca odmeriavali len 18,6-ročný cyklus vysokého Mesiaca, pre kalendárne účely mala podľa Pavúka a Karlovského zásadný význam orientácia na nízky Mesiac. „Na týchto smeroch pri východe a západe štyrikrát ročne prechádza aj Slnko, a to v agrotechnicky významných termínoch,“ píšu bádatelia.
Uvedené zistenia sú podľa Pavúka a Karlovského dôkazom, že rondely slúžili na pozorovanie chodu Mesiaca a Slnka, ako sa javili v momente dotyku s priľahlým horizontom, na ktorom sa dali presne fixovať, čo rondely dovoľuje prinajmenšom čiastočne interpretovať ako kalendárne zariadenia. Na niektorých skúmaných rondeloch (na našom území Ružindol-Borová, Golianovo a Žitavce) však Pavúk a Karlovský nenašli žiadny smer, ktorý by zodpovedal orientovaniu podľa nebeských telies, čo podporuje rodiaci sa konsenzus archeológov, ktorý vníma rondely ako multifunkčné stavby. „Astronomická orientácia len obohatila rondely o významnú informačnú funkciu, ktorá dala rituálnej praxi pevný časový rámec pri uctievaní Slnka a Mesiaca hlavne v spojitosti s agrotechnickými termínmi dôležitými pre zabezpečenie úrody a obživy,“ konštatuje Juraj Pavúk. „Sotva však boli primárne budované na astronomické pozorovanie, to sa dalo robiť aj jednoduchšie za použitia dvojíc kolov.“ Rondely podľa neho slúžili taktiež na viacero „nálezovými kontextami alebo nálezmi nedoložiteľných funkcií“.
Zmasakrovaní pri stavbe?
Rondely nie sú len svedectvom o vysokej kultúrnej, spoločenskej a vedomostnej úrovni, ktorú dosiahli stredoeurópske kultúry pred bezmála 7000 rokmi. Niektoré z nich sú zároveň svedectvom hrozivých tragédií.
Jeden taký rondel leží v okrese Trnava v Ružindole-Borovej. V roku 1985 sa tu na leteckej snímke zistil rondel s dvomi priekopami a dvomi vchodmi. Po dodatočnom leteckom snímkovaní v rokoch 1989 – 1992 nasledoval veľkoplošný výskum pod vedením Věry Němejcovej-Pavúkovej. Vedkyňa zistila viaceré zvláštnosti rondelu, napríklad mimoriadne dlhé vstupné koridory (až 22 m) a indície o existencii kamenného múrika, ktorý podopieral val zvnútra lemujúci priekopu.
Výskum na ploche 60 x 140 m geofyzikálne zachytil len vnútornú priekopu s vonkajším priemerom 116 m, šírkou 5,5 – 13,5 m a hĺbkou 3,3 – 5 m. Vonkajšia, indikovaná leteckými snímkami, bola len naznačená do hĺbky iba 70 – 90 cm. Dôsledná analýza nálezov viedla vedkyňu k záveru, že priekopy hĺbili od jari do jesene, keď na dno priekopy napadali listy lieskových orechov. Potom boli práce náhle prerušené. Absenciu palisády a iba naznačenú vonkajšiu priekopu Němejcová-Pavúková interpretovala ako indíciu, že monument nikdy nedokončili.
Prečo? Príčinu naznačil „hororový“ objav pri severnom vstupe do štruktúry – našli sa tu „rozvlečené“ kostrové zvyšky 18 ľudí – mužov a žien, ale aj detí, dokonca novorodencov. Telá boli podľa všetkého hodené do otvorenej priekopy a neboli zasypané zeminou, takže ich obhrýzli mrchožrúty. Väčšina kostier niesla rôzne zranenia, ktoré nastali približne v čase smrti: zlomeniny, stopy po úderoch do hlavy a rúk, plytké zárezy. V náplni priekopy môžu podľa odhadov ležať zvyšky až 130 ľudí. Či sa zistené ľudské zvyšky dostali do priekopy pri jednorazovej udalosti nie je isté. Niekedy sa preto interpretujú ako dôsledok útoku, no inokedy sa uvažuje o obetách, uvažovať možno azda o jedno- alebo viacrazovej poprave.
O asi 300 – 400 rokov neskôr sa do okolia rondelu vrátil život. Noví obyvatelia – archeológovia hovoria o tzv. ludanickej skupine lengyelskej kultúry – si boli existencie rondelu asi vedomí: vnútorná priekopa totiž ešte stále dosahovala hĺbku až 2 m. Rondel ale neobnovili a zrejme ani nepoužívali. No zároveň ho nezarovnali. Uvažuje sa, že nové „ludanické“ obyvateľstvo rešpektovalo „posvätnosť“ zvyškov starého monumentu. Tie však neboli úplne nedotknuteľné. Nové, „ludanické“ obyvateľstvo do výplne priekopy umiestnilo zvyšky ôsmich ľudí, okrem iného azda významnú či bohatú ženu so spondylovým šperkom a na danú dobu mimoriadne prestížnym, medeným náramkom (ležal však mimo skelet). Zdalo by sa, že len vyvolení mohli spočinúť v posvätnom okrsku. Avšak, ako pripomína Juraj Pavúk, aj tieto kostry „ludanického“ obyvateľstva boli „zmasakrované a pohodené, nie pochované“.
Objavili sme už všetky?
Vzhľadom na takmer tridsať rondelov, ktoré sa podarilo objaviť na území západného Slovenska, patrí tento región medzi „rondelové veľmoci“. Núka sa teda otázka: objavili sme už všetky?
Juraj Pavúk je presvedčený, že mnohé rondely na svoje objavenie ešte len čakajú. „Zďaleka nie všetky vidno na satelitných snímkach, a po zemi sa ťažko hľadajú,“ vysvetľuje archeológ. „Rondely vo Svodíne, Bučanoch, Nitrianskom Hrádku, Žlkovciach i Ťěšeticiach sa našli až pri [pozemnom terénnom] výskume. Určite ich bude ešte veľa. Nešlo o raritu, rondely sa nachádzali asi na každom veľkom sídlisku.“
A kam by sa malo v budúcich rokoch uberať bádanie? Podľa Juraja Pavúka by bolo vhodné terénnym výskumom zistiť napr. zvláštne štruktúry vnútri rondelu v Prašníku, a taktiež overiť rondely s dvoma a viacerými priekopami, aby sme zodpovedali otázku, ako boli vlastne budované, či tieto priekopy existovali súčasne resp. v akom poradí vznikali a v akom vzájomnom vzťahu boli počas trvania osídlenia. „Absolútnou prioritou je hľadanie a potom veľkoplošný výskum veľkej osady s rondelom a po prípade aj so skupinami hrobov,“ zdôrazňuje Juraj Pavúk, narážajúc na malý počet preskúmaných osád s rondelmi. „Väčšinou ide len o samotné a fragmentárne doložené kruhové objekty bez vzťahu k okolitej osade. Až potom, ako takéto sídliská preskúmame, by sa malo dospieť aj k vecnej interpretácii poslania rondelov.“
Za odborný dozor a cenné pripomienky autor ďakuje doc. PhDr. Jurajovi Pavúkovi DrSc. Za povolenie použiť snímok animácie ďakuje tímu Dwarf Archeology,
Poznámky
1 Môže ísť o dva rondely.
2 Odhad Petra Demjána, ktorý sídlisko skúmal nedávno. Podľa Juraja Pavúka ich ale bolo „určite viac“.
3 Podobné objekty bez priekopy sú známe z približne rovnakého obdobia Nemecka, ako napríklad na lokalite Kunzing-Unternberg v Dolnom Bavorsku.
Literatúra
Demján, P. (2016): Svodín. Štruktúra a chronológia sídliska lengyelskej kultúry. Dizertačná práca. Univerzita Komenského v Bratislave.
Gajarská, K. (2016): Problematika antropofágie v období neolitu a eneolitu. Musaica Archaeologica 2, 27-54.
Kuzma, I., (1998): Kruhové priekopové útvary na Slovensku (súčasný stav). In: Otázky neolitu a eneolitu našich zemí. Turnov – Hradec Králové, s. 94-102.
Kuzma, I. (2005): Kruhové priekopové útvary na Slovensku – aktuálny stav. In: Cheben, I. & Kuzma, I. (eds.): Otázky neolitu a eneolitu našich krajín – 2004. Nitra, 185–220.
Kuzma, I. (2007). Aerial Archaeology in Slovakia. Študijné zvesti, 41, 11-39.
Němejcová-Pavúková, V. (1997): KreisgrabenanIage der Lengyel-Kultur in Ružindol-Borová. Katedra archeológie FF UK.
Pavúk, J. (1992). Sídlisko lengyelskej kultúry v Žlkovciach ohradené palisádami. Archeologické rozhledy, 44, 1, 3-9.
Pavúk, J. & Karlovský V. (2004): Orientácia rondelov Lengyelskej kultúry na smery vysokého a nízkeho Mesiaca. Slovenská archeológia, 52 (2), 211-310.
Tóth, P. (2017) The dawn of monumental architecture in Slovakia. In Pásztor, E. (ed.): The archeology of light. The role of natural light in the life of late prehistoric man. Baja, 57–85.
ZDROJ: https://lumyd.eu/article/najpozoruhodnejsie-rondely-slovenska-velkolepe-praveke-monumenty-medzi-moravou-a-dunajom/24
